Jedného dňa v októbri 1958 išiel funkcionár navštíviť súdruha Kim Čong Ila, ktorý bol v tom čase študentom vyššej strednej školy.
Funkcionár sa ho spýtal, čo má najradšej a čo najviac neznáša.
Súdruh Kim Čong Il si bol dobre vedomý toho, že tento človek bol prirodzene veľmi zvedavý. Preto zopakoval túto otázku a hlasno sa zasmial:
– “Čo mám najradšej?”
Potom odpovedal.
– “Najcennejšia je pre mňa revolučná viera, ktorá sa stala mojou duševnou oporou. Každý deň skúmam, či nie je na mojom revolučnom presvedčení a disciplíne hoci aj tá najmenšia škvrna.”
– “Rozumiem. Takže akých ľudí máte najradšej a akými najviac opovrhujete?”
– “Prechovávam najväčšiu náklonnosť k tým, ktorí majú takú silnú vieru, že sa nezmení v žiadnej nepriazni a takú pevnú vôľu, ktorá sa nikdy nezlomí. Najviac opovrhujem tými, ktorí nemajú vieru, správajú sa porazenecky a ľahko sa vzdajú svojich presvedčení. Stručne povedané, najradšej mám tých ľudí, ktorí majú silné revolučné presvedčenie a najviac neznášam tých, ktorí sa ľahko vzdajú.”
– “Mám ešte jednu prosbu. Bol by som rád, keby ste mi povedali aforizmus týkajúci sa životnej filozofie revolucionára, ktorým by som sa mohol riadiť celý život.”
– “Revolucionár musí v živote urobiť nielen dobrý štart, ale ho aj dobre dokončiť. Bráňte svoje revolučné presvedčenie aj za cenu vlastného života a absolvujte život s vyznamenaním, zachovávajúc si svoju revolučnú vieru až do smrti! Chcel by som vás požiadať, aby ste sa toho držali.”
