Dňa 2. júla 1986, v čase, keď bola vo výstavbe ulica Kwangbok, si súdruh Kim Čong Il prezeral dokumenty vo svojej kancelárii.
„Je to obrovská suma,“ zvolal s vážnym výrazom v tvári.
Odložil papier so zoznamom zariadení a materiálu, ktorý sa má doviezť na stavebné projekty počas príprav na 13. Svetový festival mládeže a študentstva. Každý projekt vyžadoval niekoľko položiek, ale celková suma za 260 projektov bola nepredstaviteľná.
Súdruh Kim Čong Il začal chodiť tam a späť, keď povolaný funkcionár netrpezlivo čakal na jeho rozhodnutie. Po chvíli s úsmevom na tvári začal rozprávať anekdotu o arzenáli v lese, ktorú počul od prezidenta Kim Ir Sena.
Bolo to počas protijaponského odboja, keď súdruh Kim Ir Sen presunul ťažisko svojej revolučnej činnosti do oblasti pozdĺž rieky Tuman. Jedného dňa sa dozvedel, že kórejskí revolucionári v regióne Jiandao poslali Sovietskemu zväzu výzvu na pomoc pri budovaní továrne na granáty. Ale nedostali žiadnu odpoveď, či už pozitívnu, alebo negatívnu. Povedal im, že nie je nikto, kto by im mohol postaviť továreň na granáty bez finančnej kompenzácie. Zdôraznil, že by mali vyrábať granáty sami a dosiahnuť víťazstvo v Kórejskej revolúcii spoliehajúc sa na svoje vlastné úsilie. Potom mal v údolí Macun kováreň. Bolo to rodisko Jongilskej bomby, z ktorej boli japonskí vojaci tak zhrození (Jongil – okres v kórejskej autonómnej prefektúre Jen-pien, pozn. preklad.). Neskôr sa to nazývalo Macunský arzenál alebo Xiaowangqinský arzenál.
Kim Čong Il dokončil príbeh a dodal: Pri rozprávaní tejto anekdoty ma Prezident naučil, že nesmiem zabudnúť na Jongilskú bombu a pracovať v revolučnom duchu sebestačnosti, kým nedosiahneme konečné víťazstvo v Kórejskej revolúcii. Tento príbeh mi prichádza na rozum vždy, keď funkcionári žiadajú o niečo bez toho, aby premýšľali o riešení všetkého na princípe sebestačnosti.
O niekoľko dní neskôr si vyšiel na návštevu národnej výstavy technologických inovácií, ktorú prezentovali tri revolučné tímy spolu s predstaviteľmi oblastí súvisiacich s výstavbou v Pchjongjangu. Všetky exponáty boli vyrobené z domácich zdrojov. Zahŕňali mnohé z položiek uvedených v zozname pre stavebné projekty.
Pri pohľade na výstavnú halu si funkcionári uvedomili svoj nesprávny pohľad na vec a presvedčili sa, že nie je potrebné dovážať všetky potrebné zariadenia a materiály. Na ich prekvapenie však Kim Čong Il povedal, že budú mať celú sumu v cudzej mene vyplatenú na projekty, tak, ako požiadali.
Potom sa ich spýtal: „Ako by ste chceli minúť peniaze?“
Funkcionár odpovedal, že by bolo dobré vyrábať veci s ohľadom na domáce schopnosti a zriadiť fond na dovoz tých, ktoré je treba dovážať.
Kim Čong Il trval na tom, že teoreticky je proti dovozu zariadení, armatúr a príslušenstva pre prebiehajúce projekty a že bude ochotne súhlasiť s vynaložením peňazí na vybudovanie základov pre ich výrobu.
Povedal: „Dokonca aj v prípade, že budeme musieť dovážať veci na výstavbu, odporúčam kúpiť vybavenie a materiály potrebné na vytvorenie základov pre produkciu stavebných materiálov. Nebolo by užitočné dovážať stavebné materiály pre domácu spotrebu bez vytvorenia základov našej vlastnej výroby. Počas súčasných rozsiahlych projektov by sme mali vybudovať aspoň jednu základňu pre výrobu stavebných materiálov, inak sa budeme po dokončení projektov obviňovať z toho, že máme prázdne ruky.“
Funkcionári sľúbili, že použijú peniaze tak, aby položili solídne základy pre to, aby dokázali urobiť akýkoľvek veľký stavebný projekt bez závislosti od iných krajín.
Kim Čong Il zažiaril: „Máte pravdu. Mali by sme mať veľa ‘arzenálu v lese’, aby sme napredovali so stavebnými projektami.“
Ulica Kwangbok
