Jedného dňa v júli 1976, súdruh Kim Čong Il, ktorý si práve vychutnával východ slnka nad horou Pektu, povedal svojim funkcionárom, že navštívi horúci prameň Negok.
Funkcionári boli v rozpakoch, nevediac, čo majú robiť, pretože ak by okamžite odišiel k horúcemu prameňu, zmeškal by raňajky.
Keď ho funkcionár požiadal, aby išli pozrieť na horúci prameň po raňajkách v Samdžijone, súdruh Kim Čong Il povedal, že po výstupe na horu Pektu je pripravený vynechať niekoľko jedál.
I povedal inému funkcionárovi, tomu, ktorý mal rýchlejšie nohy: Ty sa ujmi vedenia. Ponáhľajme sa k horúcemu prameňu a rozhliadneme sa okolo. Bolo by dobré, keby sme pred odchodom do Pchjongjangu urobili ešte niečo pre prospech ľudí. Nebojte sa o mňa. Horúci prameň Negok obsahuje rôzne liečivé prvky. Bol by som veľmi rád, keby sme vybudovali sanatórium, aby tam ľudia mohli relaxovať a návštevníci hory Pektu sa mohli okúpať na ceste domov.
Tak išiel k horúcemu prameňu bez raňajok. Otestoval teplotu a množstvo vody rukou a potom sa rozhliadol po okolí. Vysvetlil, ako možno vybudovať modernú ozdravovňu a rekreačné zariadenia.
Práve vtedy prešiel dedinou vlak naložený guľatinou, ktorý hlasno zapískal. Súdruh Kim Čong Il prestal hovoriť a sledoval, ako vlak mizne okolo horského oblúka. Potom povedal, že dedina potrebuje ticho kvôli pacientom, ktorí budú dostávať lekársku starostlivosť, a železnica tomu bráni. Preto by sa mala železnica presunúť.
Obec bola zo všetkých strán obklopená horami, takže presunutie železnice by zahŕňalo razenie tunela dlhého 400-500 metrov. Ale súdruh Kim Čong Il zdôraznil, že hoci to môže byť náročné, musí byť železnica presunutá, aby sa ľudia mohli tešiť z horúceho prameňa. Neskôr bola železnica presunutá a dedina, kedysi hlučná vlakovou dopravou, sa naplnila smiechom.
