Koncom februára 1996 sa súdruh Kim Čong Il stretol s dvoma vojakmi pri kontrole frontovej jednotky Kórejskej ľudovej armády na kóte 351.
Pri pohľade zblízka na zimné oblečenie sa ich opýtal, či si nemyslia, že je oblečenie príliš tenké. Jeden z nich odpovedal, že keď boli v strážnej službe, mali na sebe kožušinou podšité kabáty.
Súdruh Kim Čong Il pokrútil hlavou. Stlačil zimné topánky prstom a povedal, že sú tiež tenko vyložené.
Pri pohľade na zimné oblečenie, ktoré nieslo veľa stehov, povedal dôstojníkom, ktorí ho sprevádzali, že vietor by mohol prefukovať cez medzery a že zimné šaty bez stehov by boli lepšie, takže by mali zabezpečiť, aby vojakom nebolo chladno, aj keď na to možno bude potrebné veľa látky.
Obávajúc sa, aby nestál príliš dlho na kopci, ktorý je vystavený zúriacej snehovej víchrici, ho dôstojníci vyzvali, aby odišiel.
On však odmietol a povedal, že keď vidí vojakov, ktorí vyzerajú tak uzimene, nechce odísť. Jeho tvár bola zachmúrená starosťami, pričom pokračoval:
“Nie je vám chladno, pretože máte na sebe pekné kabáty, ale vojaci nie. Vojaci tu nie sú kvôli ich dôstojníkom. Dôstojníci sú tu kvôli svojim vojakom.
Dôstojníci musia byť praví dôstojníci pre dobro svojich vojakov.”
