Nasledujúci príbeh sa stal, keď súdruh Kim Čong Il kedysi vystupoval na horu Pektu.
Počasie bolo mizerné. Bolo ťažké otvoriť oči v snehovej fujavici a zúrivý vietor vytváral snehové záveje, ktoré blokovali cestu. Jeho sprievod sa ho pokúšal presvedčiť, aby sa vrátili späť a hovorili, že aj keby sa im podarilo dosiahnuť vrchol, nemohli by si v tento deň vychutnať žiadny výhľad. Súdruh Kim Čong Il však pokračoval v ceste a povedal, že aj protijaponskí revoluční bojovníci kráčali v minulosti po takýchto cestách a že zlé počasie z toho robí skutočnú výpravu na horu Pektu.
Nakoniec on a jeho sprievod dosiahli vrchol. S rukami vbok sa pozrel do oslepujúcej snehovej búrky. V tom okamihu sa ozval náhly, hromový zvuk, ako keby praskal ľad na jazere Čchon a zúrivá víchrica prestala. Oblaky, ktoré prechádzali tesne nad hrebeňmi, sa postupne premiestňovali na druhú stranu, slnko svietilo a odhaľovali sa majestátne snehové scenérie a lesknúce sa zasnežené horské hrebene.
Jeho sprievodca zhíkol pri tomto tajomnom zjavení. S úsmevom na tvári súdruh Kim Čong Il povedal, že sa zdá, že hora Pektu spoznala svojho pána.
