Napriek vysokému pracovnému vyťaženiu zaslal podpredseda Spoločnosti Pektusan Alexander Velitš svoj príspevok k medzinárodnému elektronickému semináru Európskej regionálnej spoločnosti pre štúdium myšlienky čučche na tému ‘Spoločenská kríza a demokracia v Európe’, ktorý sa konal 24. októbra. Nasleduje plné znenie textu:
Dá sa povedať, že posledné desaťročie v Európe sa nesie predovšetkým v znamení chaosu a spoločenskej krízy. Hovorí sa zároveň o takzvanej kríze demokracie. Ale čo to vlastne tá demokracia je? Demokracia znamená vláda ľudu, avšak keď sa pozrieme na prax v kapitalistických krajinách, tak v nich vládnu tí, čo majú peniaze, potom existuje nejaká stredná vrstva, ktorá si myslí, aká je slobodná a prikloní sa vždy k tým, čo jej dajú viac, a na záver je tam skupina ľudí žijúcich v chudobe.
Demokracia samotná nie je zlá, ale musí to byť skutočná vláda ľudu a nie buržoázne teátro, ktoré sa hrá na demokraciu. O skutočnosti, že socialistický režim je demokratickejší než je ten kapitalistický, svedčí aj fakt, že obyčajný robotník alebo roľník sa v ňom dostane do zastupiteľstva podstatne ľahšie než do kapitalistického parlamentu. Tým, že v kapitalistickom parlamente často sedia ľudia, ktorí nepoznajú bežné pomery v spoločnosti, tak sú odtrhnutí od ľudu a nie sú schopní pružne reagovať na spoločenské dianie, plniť vôľu občanov.
Riešením pre európske krajiny by teda bolo socialistické štátne zriadenie. Vďaka tomu, že v socialistickom zriadení vládne komunistická strana, okolo ktorej by mal byť zomknutý ľud, tak štát môže napredovať efektívnejším spôsobom a viac plniť skutočné potreby ľudí.
Čo sa týka buržoáznych parlamentov vo „vyspelých západných demokraciách“, tak tieto zákonodarné zbory sa utápajú v neplodných diskusiách, hádajú sa na malichernostiach, hoci krajinu trápia mnohé vážnejšie a akútnejšie problémy.
Politici v kapitalistických krajinách sa predvádzajú pred kamerami, podpisujú koaličné smlúvy, absolvujú výjazdové rokovania vlády do zapadnutých oblastí, ale nič sa aj tak nevyrovná silnému vedeniu krajiny, zjednotenému v národnej fronte a vynikajúcemu vodcovi, akého má Kórejská ľudovodemokratická republika. Terénne poradenstvo, ktorým sa preslávil predovšetkým generál Kim Čong Il a uplatňuje ho vo svojej činnosti aj súdruh Kim Čong Un, je unikátny spôsob vedenia, ktorý nie sú schopní napodobniť žiadni západní predstavitelia štátu.
V socializme môže byť poslancom národného zhromaždenia aj človek, ktorý neoplýva veľkým majetkom, pokiaľ je napríklad vynikajúcim pracovníkom na svojom pracovisku a pokiaľ ho jeho spolupracovníci nominujú. V kapitalizme to tak nie je. Bežný človek, napríklad robotník z chudobných pomerov, sa len ťažko môže stať zástupcom v parlamente, aj keď by bol možno schopnejší a vedel by lepšie rozhodovať o verejných veciach než tí, čo tam sedia. V buržoáznej demokracii síce existuje „politická súťaž“, tá je však v skutočnosti iba prehliadkou politických kampaní a súťažou politického marketingu, pričom ten, kto má najlepšie zvládnutý politický marketing, dostatok peňazí na drahú politickú kampaň v kombinácii s nejakou populistickou myšlienkou, ktorá sa ľuďom momentálne zaľúbi, vyhráva.
Keďže každá strana, ktorej sa v kapitalizme podarí dostať do parlamentu, má za sebou nejakých sponzorov (inak by si nemohla dovoliť drahú politickú kampaň), samotná strana sa musí zavďačiť svojim sponzorom nielen finančne, ale aj tým, že bude presadzovať také veci, ktoré sponzorovi vyhovujú – inak by pochopiteľne sponzor nemal záujem na financovaní politickej strany. Pokiaľ to aj nejaký poslanec myslí svojou službou pre ľud úprimne, môže sa pohybovať len v mantineloch, ktoré mu umožní jeho strana a ktoré umožní strane jej sponzor. Je to tak preto, lebo kapitalizmus je režim, ktorý slúži triede kapitalistov, teda majetných podnikateľov.
Kapitalistický systém sa síce nazýva demokratickým, ale v skutočnosti ide o vládu bohatých skupín, ktoré majú už dostatočné materiálne zázemie a preto prešli na ďalšiu úroveň – snažia sa ovplyvňovať verejné dianie. Bežní občania si pred voľbami nechajú zalepiť oči sľubmi týchto bohato financovaných strán, a preto strana, ktorá by bola zložená z bežných ľudí, nemá v súčasnej dobe rafinovaného politického marketingu, na ktorý sa vynakladajú milióny, takmer žiadnu šancu byť zvolená a zastupovať ľudí v parlamente.
V období socializmu bola i u nás, v Československu, občianska spoločnosť podstatne rozvinutejšia; problém bol v tom, že niektorí ľudia sa báli vyjadriť svoj názor alebo dožadovať sa svojich práv v súlade so zákonom. Samozrejme, aj socializmus sa správal triedne a preto inak pristupoval k triede pracujúcich – ktorú zastupoval, a inak k triede bývalých kapitalistov, ale bežní pracujúci (ktorých bola väčšina), mali podstatne väčšie práva. Každý poctivo pracujúci občan, a nemusel byť ani členom strany, pokiaľ mal nejaký problém, si mohol vystúpať po schodíkoch až na okresný výbor strany, slušnou formou popísať svoj problém a strana sa ním zaoberala.
Prednosti socialistického štátneho zriadenia, aké je v KĽDR, môžeme vidieť aj na príklade aktuálneho boja s epidémiou covid-19. V KĽDR sa pod vedením strany zomkol všetok ľud a snažia sa zabrániť prepuknutiu epidémie vo svojej krajine. V európskych krajinách je situácia odlišná. Ľudia si často myslia, že keď sa povie „sloboda“ a „demokracia“, tak majú právo robiť si čo chcú, nemusia počúvať svoje autority a môžu byť svojím správaním bezohľadní voči iným ľuďom; a tak protestujú proti štátnym opatreniam, odmietajú ich dodržiavať a ohrozujú svojich spoluobčanov.
Na boji s koronavírusom sa prejavila aj životaschopnosť centrálne plánovanej ekonomiky a opodstatnenosť sebestačnosti štátu. V dnešnom globalizovanom kapitalizme sú ekonomiky jednotlivých západných štátov (v praxi skôr provincií) navzájom tak prepojené a ich sebestačnosť je tak nízka, že prerušenie cezhraničného obchodu by spôsobilo vážne komplikácie a nemožnosť cestovania by viedla ku krachu ekonomiky. Avšak krajinami, ktoré viac dbajú na svoju sebestačnosť a na národnú ekonomiku, táto kríza neotriasla až tak výrazne.
V poslednom období sledujeme, že rôzni zbohatlíci a špekulanti, ako i skupiny organizovaného zločinu, sa snažia ovplyvňovať politickú situáciu v rôznych krajinách, ktoré v niečom robia to, čo týmto skupinám nevyhovuej. V minulých rokoch to bol pokus o prevrat napríklad na Ukrajine, šaškovanie s červenými kartami v Česku, protesty „za slušné Slovensko“ a v súčasnosti nepokoje v Bielorusku. Milý paradox je, že keď sa uskutočnia protesty v krajinách, ktoré sa hlásia k západu, tak polícia ich tvrdo potlačí a vláda sa tvári, akoby sa nič nestalo. Ale pokiaľ sa protesty uskutočnia v krajinách geograficky východnejších (ale často organizované zo západu), tak ich potlačenie je znakom totality. Vidíme to napríklad na slovách súčasného premiéra Slovenskej republiky Igora Matoviča, ktorý pred pár týždňami odsudzoval zásahy voči demonštrantom v Bielorusku, ale neskôr chválil policajtov za použitie vodného dela pri protestoch na Slovensku. Podobne je to s prístupom médií, ktoré sa snažia ovplyvňovať mienku ľudí – keď polícia zasiahla v Rusku, písali o tom ako o „Putinovom terore“, ale keď zasiahla vo Francúzsku pri protestoch „žltých viest“, žiadne z mienkotvorných médií nepísalo o „Macronovom terore“.
Európska politika je v mnohom založená na rímskom práve a mnoho vecí, ktoré bolo platných počas existencie Rímskej ríše, platí aj dnes. Každému je zrejme známa fráza „chlieb a hry“, ktorá platila pred 2 000 rokmi a platí i dnes. Buržoázia a ich bábky – buržoázni politici, v snahe, aby neboli rušení pri akumulácii svojich ziskov, snažia sa nalákať ľudí na rôzne predvolebné guláše a umožňovať v spoločnosti kultúrnu dekadenciu, len preto, aby ľudia mali pocit, že sú slobodní a aby sa nebúrili proti kapitalistickému systému. Ďalším podobným heslom z čias starovekého Ríma, ktoré platí dodnes, je heslo „rozdeľuj a panuj“. Mocipáni sa snažia rozdeliť spoločnosť na marginálnych záležitostiach, zatiaľ čo ľudia sa hádajú o nezmyselnostiach a nevnímajú podstatu kapitalistického systému, ktorou je vykorisťovanie človeka človekom. A do tretice ako historik spomeniem ešte jednu paralelu s dávnou minulosťou, a to obranu. Za čias antického Grécka existoval Aténsky spolok, ktorý združoval rôzne menšie grécke polis a tie sa v ňom skladali na „kolektívnu obranu“, z čoho najviac profitovali Atény, ktoré si vybudovali silnú armádu a ich ekonomika rástla. Dnes je väčšina európskych krajín členmi NATO, pričom musia odvádzať isté percento z HDP na obranu, avšak v reálnej praxi nemajú všetky krajiny v tomto vojenskom pakte rovnaké slovo a podobne ako v minulosti Atény, profitujú z toho Spojené štáty americké, ktoré sa stavajú do pozície svetového policajta a snažia sa aj za pomoci ďalších štátov združených v tomto spolku ovládnuť prakticky celý svet.
Narozdiel od vyššie uvedených skutočností, socialistický štát je taký, ktorý sa snaží o harmonický kultúrny rozvoj jej občanov, spoločnosť nie je rozhádaná ale zjednotená okolo strany a vodcu a krajinu chráni vlastná nezávislá a silná armáda zložená z ľudu.
Preto je nutné v súčasnej fáze mizerného uvedomenia ľudu šíriť u ľudí skutočné myšlienky socializmu, nezdeformované liberálnymi ani xenofóbnymi myšlienkami a získavať prostriedky pre toto šírenie. Až potom sa môžu skutoční komunisti stať opäť relevantnou politickou silou v Európe a bojovať za nastolenie skutočnej, proletárskej demokracie.
