Dňa 7. júla 1995, jeden deň pred slávnostným otvorením vtedajšieho Pamätného paláca Kumsusan, mnohí ľudia pracovali na vytvorení zelenej plochy pozdĺž cesty medzi stanicou metra a pamätným palácom.
Šedovlasí muži, deti s červenými šatkami zviazanými okolo krku a študenti ošetrovali stromy a kvety, zametali cestu, zalievali kvety v parku, rezali konáre a kosili trávnik. Ako tak pracovali, zrazu sa objavila električka prechádzajúca po novo položených koľajniciach vedúcich k palácu. Niektorí prestali pracovať a pozreli sa na električku.
– “Generál je v električke!”
– “Hurá! Hurá!”
Po výkrikoch nasledovalo búrlivé skandovanie a ľudia utekali popri pohybujúcej sa električke. Mladí ľudia, ženy, deti i starí muži utekali popri nej, aby videli svojho drahého vodcu.
Súdruh Kim Čong Il, ktorý sa práve v električke rozprával s funkcionármi, si všimol ľudí utekajúcich za ňou. Povstal zo svojho sedadla a zamával im. Rozveselili sa a kričali v slzách, stále utekajúc popri električke.
Obávajúc sa, že by mohli spadnúť, im stále mával. Dievča narazilo do kríka, vstalo a klusalo ďalej povedľa električky.
Električka zastavila v blízkosti odbočky, obklopená nadšeným davom.
Ľudia sa snažili dostať bližšie a bližšie k električke, zatiaľ čo funkcionár ich presviedčal, aby odstúpili ďalej, pretože generál je zaneprázdnený.
Vyšli z koľajníc a električka prešla cez výhybku. Zrýchlila smerom k palácu, ale napriek tomu za ňou pokračovalo burácanie.
Generál, ktorý sa obzrel späť, povedal priškrteným hlasom:
– „Náš ľud je naozaj dobrý.”
– „Pri pomyslení, že dýcham ten istý vzduch ako títo ľudia a pracujem s nimi, rozhodol som sa, že budem ešte usilovnejšie bojovať za revolúciu.“
