Jedného dňa v novembri 1996 súdruh Kim Čong Il vyrazil na návštevu vojakov brániacich ostrov Čcho v Západnom mori.
Vo chvíli, keď sa motorové člny chystali opustiť prístav, sa rozfúkal prudký vietor. Funkcionári sa súdruha Kim Čong Ila snažili odradiť od plavby v takom zlom počasí. Ale trval na tom, že ostáva na lodi, pričom povedal, že naňho čakajú vojaci na ostrove a že sa nikdy neplavil v takomto prudkom vetre.
Kameramani, ktorí ho sprevádzali, pripravili svoje kamery na zaznamenanie tejto historickej plavby. Uvedomovali si svoju zodpovednosť ukázať ľuďom, aká náročná bola cesta, ktorú podstúpil ich najvyšší veliteľ. Ale zúrivé vlny zasiahli čelo lode a nadhodili ich. V člne, ktorý sa pohyboval takmer vertikálne hore a dole, kameramani neboli schopní ani stáť a padali na palubu, váľajúc sa sem a tam a vzájomne do seba narážajúc. Ich fotoaparáty a kamery sa rozbili.
Cítili vinu a obviňovali sa z toho, že neukázali svetu túto historickú cestu. Obrazy toho dňa však nemohli byť vymazané, aj keď neboli natočené žiadnou kamerou. Vryli sa do sŕdc vojakov, ktorí skákali od radosti, keď uvideli svojho najvyššieho veliteľa v jeho člne.
Po príchode na ostrov súdruh Kim Čong Il vystúpil z člnu a povedal: “Západné more je pôsobivejšie, než som si myslel.”
