Jedného dňa napísal súdruhovi Kim Čong Ilovi vysoký funkcionár Ústredného výboru Kórejskej strany práce.
V liste stálo:
Drahý súdruh Kim Čong Il,
Keď som sa vrátil do svojej kancelárie potom, čo som sa zúčastnil slávnostného otvorenia Medzinárodného kina, zistil som, že ste už podpísali dokumenty, ktoré Vám poslalo moje oddelenie dnes ráno, ako aj tie, čo som Vám dal dnes za úsvitu, keď sme opúšťali provinciu Kangwon.
Bol som veľmi prekvapený. Zaujímalo by ma, ako ste si mohli nájsť čas na preskúmanie a ratifikáciu dokumentov. Keď sme za úsvitu odchádzali z provincie Kangwon, povedali ste, že si v aute zdriemnete. A keď ste dnes ráno prišli do Pchjongjangu, museli ste sa hneď po raňajkách zúčastniť slávnostného otvorenia Medzinárodného kina.
Neviem si predstaviť, ako ste si dokázali nájsť čas. Pokiaľ ide o mňa, potom, čo som s Vami odišiel z provincie Kangwon, som si pospal v aute. Keď som prišiel domov, prezliekol som sa a naraňajkoval. Nemal som ani čas informovať svojho sekretára o svojom príchode. Teraz sa cítim previnilo, keď vidím dokumenty, ktoré ste podpísali. Ako ste si našli čas na podpísanie týchto troch dokumentov? Neviem. Prosím, pošlite mi odpoveď.
Bolo to v máji 1989. O štyri dni neskôr súdruh Kim Čong Il povedal funkcionárovi: „Musíte sa veľmi čudovať, ako som si mohol nájsť čas na preštudovanie dokumentov a ich podpísanie. Mám veľa práce, však?“
Potom pokračoval: Keď som toho rána dorazil do svojej kancelárie, našiel som na stole horu dokumentov. Akonáhle som vstúpil do svojej kancelárie, začal som ich čítať a keď som ich prešiel, zistil som, že je takmer čas ceremoniálu. Dal som si na raňajky kúsok chleba a pohár vody. Keď som sa chystal odísť zo svojej kancelárie, niekto mi priniesol dokument, pričom hovoril, že je to naliehavé. Prezeral som si ho cestou dolu po schodoch, bez toho aby som si prestal prezliekať oblečenie. Zaujímalo by ma, či to, čo som povedal, by mohlo byť odpoveďou na Vašu záhadu.
Funkcionár s vážnym výrazom odpovedal: „Vy nie ste iba jednotlivec; stelesňujete krajinu a Stranu. Na nasledujúcom zasadnutí politického byra predložím záležitosť Vašich vynechaných raňajok.“
“Ó, naozaj idete verejne preberať niečo, s čím som sa Vám zdôveril? Urobte, ako chcete. Ale pozrite sa. Ak Vám niekto povie osobné tajomstvo, nie ste povinní si ho nechať pre seba?“ oponoval a potom pokračoval:
Nie som tu na to, aby som odkladal niečo, čo musím urobiť hneď. Nie je v mojej povahe, aby som na stole nechal čo i len jeden dokument. Keďže som tiež človek, niekedy som hladný a unavený. Keď som unavený, musím ísť spať. Nemôžem však spať kedykoľvek, keď som unavený.
Anekdoty zo života Kim Čong Ila, 1. vydanie. Pchjongjang : Vydavateľstvo cudzojazyčnej literatúry, 2012, s. 28 – 30.
