Stručný životopis Kim Ir Sena – Vydanie 2016

Prezident Kim Ir Sen sa narodil v Mangjongde v Pchjongjangu, 15. apríla 1912 ako najstarší syn rodičom Kim Hjong Džikovi a Kang Pak Son.

Jeho otec mu dal meno Song Džu, v nádeji, že sa raz stane oporou pre krajinu.

Svoje detstvo so svojimi rodičmi strávil častým sťahovaním po rôznych častiach Kórey a Číny. Jeho rodičia boli v tomto období už zapojení do revolučnej činnosti.

Získal dobrú znalosť čínštiny pretože sa ju, vďaka otcovej predvídavosti naučil už v rannom veku a štúdiom na čínskej škole. To mu dalo veľkú možnosť aby sa mohol zúčastniť vo svojom budúcom protijaponskom boji po boku čínskeho ľudu.

V marci 1923, sa vydal na cestu 250 kilometrov z Badaogou v Číne do Mangjongde, verný vznešenej myšlienke svojho otca, podľa ktorej aby sa mohla robiť revolúcia, mala by sa dobre poznať aktuálna situáciu vo vlastnej krajine. V Mangjongde, študoval na škole Changdok v Chigole, v mieste, kde jeho matka bývala za slobodna.

V januári 1925 sa dozvedel, že jeho otec bol zatknutý japonskou políciou, a rozhodne opustil Mangjongde s pevným odhodlaním nevrátiť sa pokým Kórea opäť nezíska nezávislosť.

V júni 1926, v čase keď zomrel jeho otec Kim Hjong Džik, bol prijatý do školy Hwasong Uisuk – dvojročnej vojensko-politickej škole patriacej protijaponskej nacionalistickej organizácii v Huadian v Číne, kde organizoval Zväz proti imperializmu a bol uznaný 17. októbra toho istého roku ako jeho vedúci.

Po polročnom štúdiu školu Hwasong Uisuk opustil aby sa mohol naplno venovať potrebnej revolučnej činnosti a odchádza do miesta svojich budúcich revolučných aktivít do Ťin-lin (anglicky Jilin, je to oblasť v Mandžusku).

Popri štúdiu v Ťin-lin na strednej škole Yuwen 27. Augusta 1927 reorganizoval SPI na Protijaponskéhý zväz mládeže, ktorý sa stal masovou organizáciou. Napokon 28 Augusta založil Komunistický zväz kórejskej mládeže.

Takisto vytvoril ďalšie masové organizácie a viedol protijaponský odboj.

Objasnil cestu kórejskej revolúcie a aj strategické a taktické problémy pre splnenie hlavnej úlohy na stretnutí v Kalun ktoré sa konalo od 30 júna do 2 júla 1930.

3. júla v Kalun Vytvoril hlavnú organizáciu strany – Spoločnosť pre zotavovanie sa súdruhov – a 6. júla toho roku v Guyushu, v oblasti Yitong organizoval Kórejskú revolučnú armádu, politickú a polovojenskú organizáciu, ktorej úlohou bola príprava na protijaponský ozbrojený boj.

25. apríla 1932 založil Protijaponskú ľudovú partizánsku armádu (neskôr preorganizovanú na Kórejskú ľudovú revolučnú armádu), stálu revolučnú armádu. Viedol protijaponský ozbrojený boj a krajinu oslobodil 15. Augusta 1945.

Vytvoril Ústredný organizačný výbor Komunistickej strany severnej Kórey a 10. októbra 1945 vyhlásil založenie Strany.

Založil Dočasný ľudový výbor severnej Kórey a 8. februára 1946 bol zvolený jeho predsedom. Vtedy aj publikoval 20-bodovú platformu.

V auguste 1946 založil Kórejskú stranu práce zlúčením Komunistickej strany severnej Kórey s Novou demokratickou stranou.

V krátkom čase sa mu podarilo úspešne aplikovať úkoly protijaponskej a protifeudálnej demokratickej revolúcie.

Organizoval prvé demokratické voľby a zriadil Ľudové zhromaždenie severnej Kórey, kde bol zvolený predsedom Ľudového výboru severnej Kórey, nového centrálneho vládneho orgánu, a definoval štyri úlohy pre obdobie prechodu k socializmu.

Vo februári 1948 dosiahol premenu Kórejskej ľudovej revolučnej armády na Kórejskú ľudovú armádu – regulárnu revolučnú vojenskú silu.

9. septembra 1948 založil KĽDR a jednotnú centrálnu vládu kórejského ľudu, kde bol zvolený jej premiérom a hlavou štátu jednomyseľnou vôľou celého kórejského národa.

30. júna 1949 zvolal plenárne zasadnutie ústredných výborov Kórejskej strany práce na severe a na juhu Kórey, kde bol zvolený predsedom ústredného výboru Kórejskej strany práce.

Od 25. júna 1950 do 27. júla 1953 viedol Vlasteneckú oslobodzovaciu vojnu do brilantného víťazstva a uchovania si národnej suverenity a spustil úpadok amerického imperializmu.

5. augusta 1953 predložil na 6. pléne Ústredného výboru strany základnú líniu povojnovej ekonomickej výstavby a viedol boj za jeho realizovanie.

Viedol vpred socialistickú revolúciu, ktorej cieľom bola premena výrobných vzťahov na socialistické, ako v meste, tak aj na dedine, súbežne s povojnovou ekonomickou výstavbou.

Bol opäť zvolený predsedom Ústredného výboru Kórejskej strany práce (KSP) na treťom a štvrtom zjazde KSP v apríli 1956 a v septembri 1961.

Vylepšil novú myšlienku nepretržitej revolúcie a ako jej hlavný obsah definoval tri revolúcie – ideologickú, technickú a kultúrnu.

V decembri 1962 zvolal 5. plenárne zasadnutie 4. ústredného výboru KSP a uviedol novú strategickú politiku súbežnej hospodárskej výstavby a obrannej výstavby za účelom aby sa zvládli rastúce bezohľadné aktivity amerických imperialistov smerujúce k rozpútaniu ďalšej vojny.

V októbri 1966 na 14. plenárnom zasadnutí 4. ústredného výboru Kórejskej strany práce bol zvolený jeho generálnym tajomníkom.

Úspešne viedol realizáciu historickej úlohy industrializácie v rokoch od 1957 do 1970.

V decembri 1972 bol zvolený prezidentom KĽDR podľa novej socialistickej ústavy, prijatej na prvom zasadnutí 5. Najvyššieho ľudového zhromaždenia.

Znovu bol zvolený generálnym tajomníkom ústredného výboru Kórejskej strany práce na jej 5. a 6. zjazde, ktoré boli konané v rokoch 1970 a 1980.

Definoval premenu celej spoločnosti podľa myšlienky čučche ako hlavnú úlohu kórejskej revolúcie.

V máji 1972 uviedol tri princípy národného zjednotenia, plán na založenie Demokratickej federálnej republiky Kórey v októbri 1980 a 10-bodový program Veľkej jednoty celého národa pre zjednotenie krajiny v Apríli 1993.

Objavil brilantné riešenie problematiky nástupcu za účelom ochrany socializmu a dokončenie revolučnej veci čučche.

V júni 1994 sa stretol v Pchjongjangu s bývalým americkým prezidentom Jimmy Carterom a vytvoril priaznivé podmienky na otvorenie rokovaní medzi KĽDR a USA o jadrovej otázke a stretnutie najvyšších predstaviteľov severu a juhu Kórey.

Ťažko pracoval pre stranu a revolúciu, pre krajinu a ľud, a pre nezávislosť na celom svete až do poslednej chvíle svojho života a zomrel na náhle ochorenie vo svojej kancelárii dve hodiny ráno 8. júla 1994.

Celý život žil podľa motta „Ľud je mojim Bohom“.

Získal titul Generalissimo KĽDR a ďalej bol ocenený titulom Hrdina práce a trojnásobným Hrdinom KĽDR.

Stretol sa s viac ako 70 000 zahraničnými hosťami, vrátane hláv štátov, predsedov vlád a straníckeho vedenia a navštívil 16 krajín pri 106 príležitostiach.

Získal 352 vyznamenaní, medailí a čestných titulov od zahraničných krajín a medzinárodných organizácií.

Jeho pomník bol postavený v Číne, bola zriadená Medzinárodná cena Kim Ir Sena a bolo po ňom pomenovaných viac ako 480 ulíc, inštitúcií a organizácií vo viac ako 100 krajinách.