Hovorí sa, že človek v starobe žije spomienkami. Mám už viac ako sedemdesiat rokov a často s nadšením spomínam na moju životnú cestu.
Počas vojny sme s mojimi troma sestrami stratili otca a po ňom aj našu matku. Staršia sestra sa musela starať o domácnosť, kde ostali iba malé osirelé sestry. Ako druhá najstaršia som pomáhala svojej staršej sestre a starala sa o svoje dve mladšie sestry. Ani náhodou sme nepomysleli, že by sme nosili nové oblečenie a chodili v nových topánkach.
V apríli čučche 49 (1960) som dostala novú školskú uniformu, ktorá bola dodaná všetkým študentom v krajine. Raz som kráčala v novej uniforme so spolužiakmi po parku a nejaký pracovník nás priviedol do rezidencie veľkého vodcu súdruha Kim Ir Sena. Vodca nás zavolal, pretože chcel vidieť študentov v novej školskej uniforme.
Vodca sa pýtal, ako sa cítime, keď sme dostali nové oblečenie, či sa nám páči, a povedal, že má pocit, že šaty vyzerajú lepšie ako tie predtým a že na sukni sú dokonca záhyby.
Zrazu sa pozrel na moje staré topánky a spýtal sa, kde pracuje môj otec. Potichu som odpovedala, že moji rodičia sú mŕtvi, a veľký vodca si so zachmúrenou tvárou zapísal do svojho zápisníka moje meno a adresu bydliska.
V ten večer zavolal naše sestry do svojej rezidencie. Vodca pozorne načúval nášmu príbehu, ako skromne žijeme vďaka mesačnej štátnej dotácii. A keď sa dozvedel, že sme nešli na internátnu školu, pretože by sme potom nemohli byť s mladšími sestrami, prijal opatrenia, aby sme všetci spoločne mohli navštevovať Základnú internátnu školu v Pchjongjangu pre siroty (vtedajší názov).
Vodca s nami večeral, priniesli nám rôzne chutné jedlá. V tú noc sme s mojimi sestrami nemohli zaspať, mali sme pocit, že opäť máme otca. Následne nás vždy cez sviatky pozýval do svojho bydliska na štátny banket a keď nás videl, ponáhľal k nám, hovoriac, že k nemu prišli milí hostia.
Čím častejšie sme navštevovali jeho rezidenciu, tým viac mi z očí tiekli slzy vďačnosti.
Úprimne povedané, keď som prvýkrát prišla do jeho rezidencie, myslel som si, že je luxusne a prepychovo zariadená. Bola však taká skromná a jednoduchá, že bolo ťažké uveriť, že ide o bydlisko hlavy krajiny. Jedol veľmi skromne, nelíšil sa od bežných ľudí.
Po prečítaní našich myšlienok povedal, že chce len, aby náš ľud viedol šťastný život. A dodal, že v budúcnosti by sme sa mali stať vedúcimi priekopníkmi našej krajiny.
Nielen to! Vodca, ktorý nás pozýval k sebe, sa zoznámil s našimi záujmami a túžbami. Odporučil mojej staršej sestre, aby pokračovala v štúdiu a zapísala sa do tretieho ročníka pedagogického inštitútu, a mne, aby som študovala na Národohospodárskej fakulte Univerzity Kim Ir Sena. S úsmevom podporil odhodlanie mojej mladšej sestry Jong Sil vstúpiť do armády. Po dlhej diskusii s nami o vzdelávaní poradil najmladšej sestre študovať cudzí jazyk.
Obklopené jeho starostlivosťou, ktorá bola vrelejšia ako rodičovská láska, sme s mojimi sestrami vyrástli tak, aby sme nikomu na svete nezávideli a viedli sme tvorivý život.
Moje vlasy sú už šedivé, mám vnúčatá, ale hrdo hovorím, že veľký vodca je náš otec.
Čche Jong Ok, štvrť Pukse v Moranbongu
mesto Pchjongjang
Nenara (Naša vlasť) – www.naenara.com.kp
